.
.
.
.
.
.
.
.

04. V riaditeľni

7. června 2009 v 11:21 | Rosie |  Our Vanity
Kapitola: 4 /...
Názov: "V riaditeľni"
Počet slov: 538
Obmedzenie: žiadne


Jediné čo mi v tej chvíli zišlo na um, bolo zavrieť sa v kabínke dievčenských záchodov, kde som sa už neudržala a rozplakala sa. Takto to nemalo dopadnúť! Takto som si nový nástup rozhodne nepredstavovala. Po chvíli naivného ľutovania sa, som sa nahnevala sama na seba- nebudem robiť scény. Z predného vrecka kabelky som si vytiahla malé zrkadlo a s pomocou vreckovky sa snažila dať si do poriadku oči- rozmazaná špirála nie je to, s čím sa chcem prezentovať riaditeľke. Po pár minútach som bola schopná vyjsť na verejnosť- odomkla som teda a guču vreckoviek som zahodila do koša pod umývadlom. Potom som už kráčala po chodbe a napodiv, dvere riaditeľne som našla už na druhýkrát. To ma povzbudila natoľko, že som s pevným odhodlaním zdvihla ruku a zaklopala. Z vnútra zaznelo trochu podráždené: "Ďalej!" no i tak som vošla. Za stolom sedela pani v stredných rokoch vo formálne pôsobiacom sivom saku. "Dobrý deň," začala som a v mysli si opakovala nacvičené vety. "Viete, som tu prvý deň a ráno ma zarazilo, že som nemala kam zaparkovať. Chápete, prídem a všade plno, tak som to musela odstaviť pred školou. Preto myslím, že poch..." "Tak to vám patrí tá ružová hrôza, ktorá bola zaparkovaná pred sochou ctihodného zakladateľa tejto školy?!" zdvihla sa spoza stola a nebezpečne zvýšila hlas. Cítila som začínajúcu katastrofu. "No...áno, ale ja...ja," habkala som. Tým svojím správaním mi úplne vzala vietor z plachiet, nečakala som, že ju to naštve. "Drahá slečna..." "Evansová," doplnila som ju. "Tak teda drahá slečna Evansová, tu už nie ste na strednej, toto je univerzita, zvykajte si, že tu sa všetci nezbláznia len preto, že slečinka nemá kam zaparkovať!" posledné slová priam kričala, čo ma trochu desilo. Mlčky som sledovala ako obišla stôl a keď zastala pri mne, zamávala mi pred nosom nejakým bločkom. "Už sa to nikdy nestane. Zopakujte to!" "Už sa to nestane. Nikdy," dodala som a prijala podávaný bloček. Jeho obsah som sa rozhodla radšej prečítať inde- riaditeľka zúrila a to som sa ešte ani náznakom nedostala k téme skriniek. "Prepáčte za vyrušovanie. Dovidenia," čo najrýchlejšie som sa vyparila von na chodbu. Našťastie ma už nepremáhala chuť rozplakať sa, pohla som sa smerom od riaditeľne a otvorila bloček, ktorý som doteraz tak žmolila. Bol to účet za...odtiahnutie auta! Tá bosorka! Zdesene som vybehla pred školu rovno k soche, kde mal byť môj ružový miláčik...Ale môj milovaný kabriolet tam skutočne nebol. Okamžite som z kabelky vytiahla mobil a začala vyťukávať správu Ryanovi. Kým príde- a dúfam, že príde skoro- som si sadla na jednu z lavičiek a zničene zaklonila hlavu. Po dvadsiatich minútach som konečne zbadala Ryana za volantom auta, do ktorého som práve nastupovala. Ten jeho šťastím sršiaci hlas ma priam až zaskočil. "Tak ako dopadol prvý deň?" Bez slov som k nemu otočila hlavu a keď sa auto konečne dalo do pohybu, vyčítal z môjho pohľadu všetko. "Bolo to až také zlé?"
Prikývla som a v skratke mu zreferovala všetko, čo sa mi dnes udialo. No aj tak som rozprávala celou cestou autom, v garáži, pred izbou a tam som aj vlastne skončila. V tej chvíli som bola schopná už len objať brata za prejavený súcit a zamknúť sa v izbe s pevným rozhodnutím- nikdy viac vyjsť von!
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama