.
.
.
.
.
.
.
.

1. Začiatok konca

17. května 2009 v 19:13 | blackRose & Rosie |  • Len rozprávka
Námet: Zashley
Kapitola: 1 / ...
Názov: "Začiatok konca"
Počet slov: 1047


Venovala posledných pár silených úsmevov smerom k fotografom, ktorý sa nahrnuli pred kapotou jej auta a zavrela dvere. Zvrtla kľúčikmi v zapaľovaní a hoci motor pomerne hlasno naskočil, paparazzi nie a nie sa pohnúť z miesta. Hrozilo, že ich pri najmenšom pohybe všetkých pozráža.
Zmučene si vzdychla, párkrát zatrúbila, ale malo to nulový účinok. Po pár sekundách sa však objavili nejakí tí bodyguardi od ochranky a ako-tak ich rozhnali. Aspoň mohla vyjsť na hlavnú cestu.
Odtiaľ to už pre ňu nebol problém, dostať sa do hotela- napriek tomu však dupla na plyn, keby náhodou čo i len jeden z nich dostal nápad, sledovať ju až tam. Nechcela si ani predstaviť aké následky by to malo, keby sa fotky zo stretnutia, ktoré sa tam má, dostali na verejnosť.
Kontrolne sa pozrela do spätného zrkadla, ale našťastie nezbadala nijaké podozrivé auto. Asi ešte nestihli nasadnúť. O pár minút už parkovala v podzemnej garáži luxusného hotela. Nasadila si slnečné okuliare a vyšla z auta. Výťahom sa vyviezla na recepciu a zamierila k recepčnej.
"Dobrý," pozdravila ju stroho- potrebovala čo najrýchlejšie vypadnúť. "Mala by som tu mať rezerváciu..."
"Meno?" prerušila ju.
"Ashley Tisdale," povedala mierne zaskočene. Bola až príliš zvyknutá, že ju ľudia všade spoznávajú.
Recepčná ďobla do papiera, kde pravdepodobne zbystrila jej meno a podala jej kľúče od izby č. 118. Ashley bez zbytočných slov schmatla kľúčik a pohla sa privolať si výťah na druhé poschodie.
Netrpezlivo poklopkávala nohou až výťah napokon prišiel. Nastúpila, našťastie, do prázdneho výťahu. Čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie. Zložila si okuliare a pozrela sa do zrkadla. Zamračila sa a už vyberala z kabelky púder a rúž. Keď sa upravila, spokojne sa usmiala na svoj odraz v zrkadle. Výťah zapípal a už sa otvárali dvere. Vyšla na chodbu a poobzerala sa.
Nikto. Napriek tomu stále podozrievavo sledovala okolie, pokým neprišla k dverám, na ktorých sa vynímali žiarivé zlaté číslice 118. Vsunula kľúč do zámky a prešmykla sa dovnútra, pričom za sebou zamkla rovno na dvakrát.
"Dýchaj," šepla sama sebe a až si pripadala za všetkú tu paranoju hlúpo.
Prešla k posteli, na ktorej sa povaľovala biela krabica. Zvedavo sa k nej presunula a otvorila ju- šaty. Spokojne sa uškrnula, zatiaľ to teda vychádza. Roztvorila malý lístoček na samom vrchu, v ktorom stálo: Pre tú najkrajšiu princeznú na svete od jej poníženého služobníka.
Šťastne sa zasmiala a vybrala šaty z krabice. Pritisla si ich k hrudi a roztočila sa, pričom sa stále smiala. Po chvíli veselým krokom prebehla k zrkadlu a obzerala si ich a dumala, či jej budú sedieť. Znova sa zasmiala. Jasné, že budú, on presne vie, aké má miery.
Pospevujúc si popod nos sa presunula do kúpeľne, kde si prečesala vlasy a vložila do nich tenkú, čiernu čelenku, rovnakej farby ako boli šaty. Pozrela na zápästie, keď jej došlo, že hodinky nechala doma. Vrátila sa k posteli, z kabelky vytiahla mobil a rozsvietila displej. 19:52. Má ešte osem minút k dobru. Nervózne si vyzula tenisky, v ktorých prišla a obula si sovje obľúbené topánky s vysokými opätkami. 19:53. Srdce sa jej rozbúchalo až sama nechápala všetku tú nervozitu. Už sa predsa stretli toľkokrát... Zobrala si do ruky kľúče, všetko ostatné nechala tak a vyšla na chodbu. Výťahom sa opäť zviezla na prízemie, kde sa nachádzala hotelová reštaurácia.
Chcela nenápadne prejsť po chodbe, ale klopkanie po naleštených dlaždiciach ju prezradilo. Pár zvedavcov sa obrátilo, ale keďže zrýchlila a odvrátila tvár, nikto ju nespoznal. Priestranným vchodom vošla dovnútra reštaurácie.
Pristavila sa pri čašníkovi, ktorý kontroloval kto patrí k ubytovaným a ostatných vyhadzoval- na Ashley sa koketne vyškieral ešte skôr než mu ukázala kľúče. "Mala by som tu mať rezerváciu na ôsmu," povedala a snažila sa vyhýbať jeho očiam.
"Na aké meno?"
"E..Efron," šepla potichu a otočila sa. Hoci sa nikto neobzrel, neopúšťal jú zlý pocit.
Čašník pomaly prechádzal prstom po strane v knihe a potom do nej ďobol. ,,Áno, tu ste, nech sa páči zavediem vás k vášmu stolu, madam." Uškrnul sa, priam diabolsky, vonkoncom nemala z neho dobrý pocit, čo tak na ňu pozerá? Možnože mali predsa len ostať na izbe a tam si dačo objednať. Priviedol ju k malému stolu pre dvoch a odsunul jej stoličku, aby sa posadila. ,,Ďakujem," nervózne poďakovala a usadila sa.
Pohľadom ihneď spočinula na stoličke oproti sebe- nebol tam. Pozrela sa na hodinky na stene, ktoré oznamovali, že je presne osem. Takže zatiaľ nemešká.
"Môžem vám ešte nejako pomôcť?" vrátil ju do reality čašníkov hlas.
"Nie..nie, vďaka," vykoktala a dúfala, že odíde. V tom jej niečie ruky spočinuli na pleciach- osobu dokázala zaradiť až vtedy, keď sa jej pri uchu ozval známy šepot: "Ahoj láska." Ani nestihla zareagovať a Zac jej vtisol bozk na šiju a otočil sa k čašníkovi. "Budeme si želať šampanské, dobre vychladené," odrapotal, načo čašník akosi ohrnul peru, zvrtol sa na päte a už ho nebolo.
Ashley sa zase raz šialene rozbúchalo srdce. "Zac!" šťastne vydýchla a vyskočila aby ho pobozkala. Objala ho okolo krku a on, bozkávajúc ju si sadol, pričom si ju stiahol na kolená. Skončili, až keď ich vyrušil čašník.
"Echm," odkašľal si.
"Áno?" zdvihol k nemu Zac prísny pohľad.
"Vaše šampanské," povedal, podvihol vedierko plné ľadu a nespúšťal závistlivý pohľad z dvojice pred sebou.
"Myslím, že si ho zoberieme na izbu, čo povieš?" otočil sa k Ashley s viditeľne miernejším hlasom a ignorujúc jej prekvapenie vstal, zobral fľašu a poslednýkrát pokynul čašníkovi. "Poháre nám doneste na 118-ku."
Zobral Ash za ruku a odvádzal ju z reštaurácie. Dobehla na jeho úroveň a so stále prekvapeným pohľadom na neho pozrela.
,,Prečo odchádzame?"
,,Nechceš? Môžeme ostať," zastavil sa Zac.
,,Nie, nie! Práve naopak som veľmi rada, že budeme sami, ale čo tak náhle si zmenil rozhodnutie?"
"No vieš," zatiahol šeptom, "Van som povedal, že mám shoot..."
"Zasa?" smutne si vzdychla.
"Hej. Myslím, že už sa jej to nezdá, tak...pre istotu," usmial sa a privolal výťah, no Ashley zvesila hlavu a ostala ticho.
"Láska, čo sa deje?" Nadvihol jej bradu a zbadal kotúľajúce sa slzy.
"Ty sa s ňou nerozídeš, však?" smutne naňho pozrela veľkými hnedými očami.
"Č...čo? Ja...predsa sme už o tom hovorili," zmätene odpovedal.
"Hej hovorili," potiahla nosom, "a vieš čo si o tom myslím? Že to takto už nemá ďalej zmysel. Maj sa Zac," vymanila si ruku z jeho zovretia a rozbehla sa na pravo od výťahu smerom ku schodom.
 


Komentáře

1 Lucia *SB Lucia *SB | Web | 17. května 2009 v 21:30 | Reagovat

Ahoj moje :o) no samozrejme, že chcem zostať SB :o) hned si zmením odkaz..a ďakujem, aj ja dúfam, že to všetko zvládnem!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama