.
.
.
.
.
.
.
.

03. Doris Berliová

16. května 2009 v 19:50 | Rosie |  Our Vanity
Kapitola: 3 /...
Názov: "Doris Berliová"
Počet slov: 577
Obmedzenie: žiadne


Troy v sprievode chlapca, ktorého som nepoznala, potichu vkĺzli do triedy. Akosi podvedome som sa narovnala a počkala, kam sa rozhodne posadiť. Nanešťastie sa pohol smerom k zadným miestam- prišla som tak o možnosť nenápadne si ho prezrieť.
Do triedy vošla profesorka, už na prvý pohľad dosť nepríjemná a spustila tie nudné reči o nutnosti vzdelávania sa, bla, bla, bla...Ani som ju poriadne nevnímala, keď mi dievča sediace za mnou posunulo papier, ktorý koloval celou triedou- zasadací poriadok. Ako som tak vpisovala do políčka znázorňujúceho lavicu svoje meno, pohľad mi skĺzol o tri miesta dozadu. Presne tam sedela tá protivná blondína, ktorá sa podpísala ako Doris Berliová. Doris- to meno si určite zapamätám. Po zvyšok hodiny som si od samej nudy len čmárala po okraji zošitu, až kým sa neozvalo zvonenie- konečne.
Avšak Troy sa pridal k Doris a jej priateľom a skôr než som ho stihla čo i len pozdraviť, vyšli na chodbu. Nasledovala som ich, hoci pred dverami som zvrtla opačným smerom- k nástenke. Medzi ostatnými papiermi tam bol aj ten, ktorý som potrebovala. Bola som si takmer istá, že Troy si nezvolí iný šport než basketbal a podľa rozpisu mali spoločné tréningy s volejbalovým družstvom. Perfektné! Už som vyťahovala pero, že sa zapíšem, keď vedľa mňa prehovoril známy hlas. "Sharpay, ahoj. Ty...čo tu robíš?" Prekvapene si ma premeral Zeke. Pravdupovediac som ho tu nečakala.
"Ahoj," nejak extra som mu nevenovala pozornosť, kým som sa nepodpísala na papier volejbalového tímu.
"Wow, tak ty sem chodíš?" zatiahol rovnako prekvapene, keď mi ponad plece nazeral, kam sa to zapisujem. Prikývla som, na čo mi Zeke odpovedal širokým úsmevom. "Fajn, tak to ideš aj na obed, však?"
Pozrela som na hodinky- bolo krátko po jedenástej. Pri pomyslení na to, že iba dnes sme mali príchod o desiatej a teda, že zajtra o tomto čase budem s najväčšou pravdepodobnosťou hopkať po telocvični, mi nepríjemne zvieralo žalúdok, ale vďačne som nasledovala Zeka, s ktorým sme smerovali do jedálne, pričom som si musela vypočuť ten jeho monológ o tom, aký je rád, že má vidí.
V rade na polievku však náhle stíchol a jeho hlas mi už neznel tak milo. "Prepáč, ja už musím...maj sa," odišiel s táckou v rukách. Nahla som sa cez pult, aby som zistila, za kým mal tak naponáhlo, keď som na ňom zbadala zavesenú Doris. Toto mi nejako nesedelo...Oni dvaja spolu?
S nie veľmi naplnenou táckou som sa rozhliadla po jedálni- ku komu si sadnúť? Popravde, netúžila som zdieľať stôl s chlapcami, ktorý aj napriek svojmu veku mali na zuboch strojček s farebnými gumičkami, a pri stole vegetariánov, by som asi so svojím kuracím mäsom neobstála. Ďalej som sa ani neobzerala, pohľad mi padol na stôl, kde okrem Doris a Zeka sedel aj Troy. Pohla som sa smerom k nim, až som zastala pri poslednom voľnom mieste ich stola. "Smiem si prisadnúť?" Slová som adresovala viac-menej Troyovi, ten však ani len nezdvihol pohľad od svojho pohára a ďalej sa hral so slamkou.
"Prepáč, máme plno," ozvala sa Doris.
"No tak, pre jedného tu ešte miesto je," prehovoril Zeke na moju obranu, za čo som mu bola v tej chvíli veľmi vďačná.
"Na niečom sme sa dohodli," precedila pomedzi zuby Doris a vzápätí sa otočila ku mne. "Ako som povedala. Máme plno."
Chvíľu som ešte stála, no nik už neprehovoril, tak som bez ďalších rečí zamierila na koniec jedálne. Do okienka som vložila nedotknutý obed a so slzami, ktoré sa mi tisli do očí, som opustila jedáleň.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama